Modra
Malokarpatské vinohradnícke mestečko Modra leží na juhovýchodných výbežkoch Pezinských Malýcj Karpát a na Podunajskej pahorkatine, 25 km severovýchodne od Bratislavy. Malé Karpaty sú chránenou krajinnou oblasťou, ktorej geologickým podkladom sú kryštalické bridlice, vápence a dolomity. Na území sú významné krasové oblasti. Lesné komplexy, ktoré vytvárajú prírodný rámec metsa, sú zmesou listnatých drevín s vhodnými podmienkami pre poľovnú zver.
Podnebie
Modra má teplú, suchú až mierne suchú nížinnú klímu s priemernými teplotami v januári -1 až -4°C, v júli 19,5 až 20,5°C, ročné zrážky sa pohybujú medzi 530 až 650 mm.
Horná brána na severnej strane mesta, súčasť mestského opevnenia
História
Prvé stopy ľudských zásahov na okolí Modry sú už z doby tretieho tisícročia pred n. l. a kontinuitne prechádzajú až do začiatku nášho letopočtu. Z doby expanzie rímskeho impéria sa našli v chotári Modry bronzové predmety. V čase sťahovania národov sa tu natrvalo usadili prví Slovania, ktorí zanechali v rokoch 800 - 950 priamo v Modre pohrebisko a v nedaľekej Harmónii hradisko zo strednej doby hradištnej, podobné hradisku vo Svätom Jure.
V 1. polovici 12. storočia bolo územie Modry natrvalo osídlené kráľovskými poddanými, ako to dokladá listina z roku 1158. V roku 1241 sídlo spustošili Tatári. Modra patrila k mestám tzv. Západoslovenskej pentapolitany spolu a Bratislavou, Trnavou, Pezinkom a Svätým Jurom.
Hospodárskym zázemím Modry bolo prosperujúce vinohradníctvo, ktoré sa rozvinulo už v 13. storočí. V 1. polovici 14. storočia sa zlepšila hospodárska prosperita Modry, čo bolo dôvodom na udelenie mestských výsad v roku 1361. Napriek dosiahnutým mestským právam zostalo sídlo poddanským mestom. Po roku 1428 bolo viackrát spustošené husitmi. V roku1437 daroval kráľ Žigmund Modru feudálovi Michalovi Országhovi de Guth. Vo vlastníctve jeho rodiny zostáva vyše 130 rokov. Toto obdobie znamená veľký rozvoj mesta. Hospodárska prosperita povzbudzuje obyvateľov v úsilí dosiahnuť politickú samostatnosť, ktorá sa naplnila až v roku 1569, keď kráľ Maximilián II. povyšuje Modru na slobodné mesto závislé len od panovníka. V roku 1607 bolo povýšené na slobodné kráľovské mesto. Jedným z najcennejších privilégii bolo aj právo opevniť sa. Preto od roku 1610 začalo budovať mestské hradby, dokončené v roku 1646.
V 17. storočí sa striedajú vzostupy i úpadky mesta. V roku 1702 mesto podpálili cisárski vojaci a z dvoch tretín úplne vyhorelo. Druhý požiar v roku 1705 opätovne zničil mesto. I napriek týmto pohromám mesto vždy obnovilo svoje stavby a existovalo ďalej. Obnove napomáhalo prosperujúce vinohradníctvo a rozvíjajúce sa remeslá, najmä súkeníctvo, výroba keramiky, obchod a priemysel.
Striedavo v súlade s úpadkom i rozkvetom mesta klesal alebo čulo pulzoval kultúrny a spoločenský život jeho obyvateľov. V roku 1674 sa tu usadili benediktíni, ktorí prevzali do svojej správy už vtedy existujúcu modranskú vyššiu školu, kostoly a niektoré budovy. V 2. polovici 16. storočia začal sa šíriť medzi modranským meštianstvom duch reformácie povzbudený obchodovaním s nemeckými mestami. V rokoch 1714 a 1715 si evanjelici dostavali dva kostoly a podporovali aj školstvo, ktoré malo vysokú úroveň. Pri ďalšom veľkom požiari v roku 1729 boli všetky kostoly, školy a cirkevné budovy ťažko poškodené. Obnovili ich v roku 1730. Modranské benediktínske gymnázium bolo rozhodnutím kráľovnej Márie Terézie v roku 1777 zrušené, zostalo len nižšie školstvo.
Popri benediktínskom gymnáziu existovala aj nižšia evanjelická škola, ktorá sa po jeho zrušení rozšírila o vyššie triedy. Na tejto škole bol v rokoch 1839 - 1846 rektorom Karol Štúr a po ňom do roku 1858 Ján Kalinčiak. V roku 1870 bola táto škola zrušená a zriadená meštianska škola a učiteľský ústav.
Urbanisticky sa mesto rozvíjalo pozdĺž rozšírenej cesty, ktorá tvorila osnovu pôdorysu. Jeho najstaršou časťou bola románska osada situovaná v mieste okol cintorína a kostola sv. Jána Krstiteľa na Dolnej ulici. Mesto sa rozrastalo severným smerom až dosiahlo súčasný pôdorys. Tvorí ho úzke pretiahnuté námestie v smere sever - juh, v strednej časti rozšírenejšie. Okolo tohto priestoru postavili po okrajoch prízemné, v strede námestia jednoposchodové meštianske a remeselnícke domy a uprostred na západnej strane až v 19. storočí nový farský kostol, popri ktorom prechádza cesta vedúca smerom do Bratislavy. Popri tejto ceste sa mesto stavebne rozširovalo a vytvorilo nepravidelný pôdorys, ktorý v rokoch 1610 - 1646 obohnali mestskými hradbami s Pezinskou bránou. Hôavná ulica viedla od Dolnej brány k Hornej, z ktorých v súčasnosti stojí Horná brána. Dolnú bránu zbúrali v roku 1874, Pezinskú v roku 1882. Pred každou bránou sa roprestierali predmestia, nazývané podľa brán Horným, Dolným a Pezinským. Najvýznamnejšie bolo Dolné predmestie. V celom meste spolu aj s predmestiami bolo v roku 1719 dovedna 330 domov.
V 19. a 20. storočí sa mesto rozrastalo najmä smerom západným na pezinok a Bratislavu. Tam postavili nájomné domy, smerom južným sa rozrastal priemysel.
V 2. polovici 19. storočia Modra v dôsledku nevýhodnej polohy vzdialenej od železnice upadala. V 20. storočí zostalo prosperujúcim v prvom rade vinohradníctvo, ale nastal úpadok remesiel. Prekvitala ibav výroba keramiky, ktorej kvality prerástli rámec regiónu.
V súčasnosti hospodárskym zázemím zostáva vinohradníctvo a postupne sa vzmáhajúce remeslá a menší priemysel. Modranská majolika s osobitým maľovaným dekorom má svoju tradičnú remeselnú úroveň. Zároveň dnes v meste pracuje aj viacero výtvarníkov, ktorí rozvíjajú najmä umeleckú tvorbu v oblasti keramiky.
Architektonicky i umeleckohistoricky najvýznamnejšie objekty sa nachádzajú v priestore námestia, ktoré prechádza plynule južným smerom k Dolnej ulici.
Pre návštevníkov
Návštevu Modry môžeme začať vstupom zo západnej strany z Bratislavy, kde sa nachádza aj zvyšok opevnenia s kruhovou vežou. Prechodom na námestie sa dostaneme k Hornej bráne a zastavíme sa v kaštieli. Druhú časť prehliadky sa oplatí venovať návšteve farského a evanjelického kostola so zastavením sa pri hroboch významných osobností Modry.
Pobyt v Modre obohatí návšteva závodu Slovenskej ľudovej majoliky s výstavnou sieňou, kde si možno kúpiť džbánky, taniere a pod.
Náročnejších turistov azda zláka vychádzka na Zochovu chatu a do Harmónie, ktoré sú rekreačnými oblasťami s možnosťou kúpania i lyžovania. Z Modry vedú turistické trasy do Malých Karpát, Pezinka i na hrad Červený Kameň - národnú kultúrnu pamiatku, alebo k Štúrovej lavičke v Holovnickej doline. Ak zavítame do oblasti Modry v septembri, môžeme sa zúčastniť tradičných Malokarpatských oberačkových slávností, v usporiadaní ktorých sa popri Modre striedajú Pezinok, časť Bratislavy - Rača - a Svätý Jur.
Pomník Ľ. Štúra na námestí
Slovenská ľudová majolika Modranská keramika
Zochova chata, Malé Karpaty
Hrad Červený Kameň, situovaný na kremencovom brale nad osadou Píla v Malých Karpatoch
Erb
Modra je jedným z mála mestečiek, ktoré už v 14. storočí používalo ako svoj symbol zamestnanecký motív. Tvoril ho vinič s tromi strapcami hrozna. Medzníkom vo vývoji erbu je rok 1607. V tomto roku Rudolf II. povýšil Modru na slobodné kráľovské mesto a k pôvodnému symbolu - viniču - pridal prvok z uhorskej štátnej symboliky - červeno-strieborne delenú polovicu erbu. Miniatúra z listiny je záväznou predlohou modranského erbu, pretože aj formálne vyjadruje najvyššie postavenie mesta v minulosti.